V NR SR sa bude v blízkej budúcnosti diskutovať o novele zákona 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Navrhovaná úprava poskytovania príspevku pre osobného asistenta je určite veľmi vítaná, ale súčasne je nevyhnutné poukázať na ďalšie nedostatky tohto zákona aj vo vzťahu k požiadavkám dokumentu OSN „Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol v NR SR ratifikovaný v marci 2010.
Legislatívna prepojenosť systému kompenzácie, t.j. zmierňovania znevýhodnení ľudí so zdravotným postihnutím voči ľuďom bez zdravotného postihnutia, s výškou možného príjmu zo zamestnania, vedie k nebezpečenstvu tzv. „dávkových pascí“. Platená práca, zamestnanie, je pre život človeka, aj človeka so zdravotným postihnutím, významná aj pre naplnenie požiadavky rovnosti príležitostí, je to „... najlepší spôsob integrácie do spoločnosti; práca dáva človeku status, dôstojnosť, zamestnancovi so zdravotným postihnutím umožňuje žiť naplno a nezávisle s primeraným príjmom“. (Wallisa Goelen z DG pre zamestnanosť, sociálne veci a rovnosť príležitostí Európskej komisie). Potvrdzujú to aj početné výskumy na túto tému.
„Dávkové pasce“ sú často sprievodným efektom opatrení na podporu zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím, kedy inklúzia na trh práce, vedúca k zlepšeniu finančnej/príjmovej situácie jedinca so zdravotným postihnutím a jeho rodiny, následne znamená stratu nároku na sociálne dávky, podmienené zdravotným postihnutím. Tento dopad pôsobí na ľudí so zdravotným postihnutím demotivujúco, nakoľko nivelizuje ich úsilie pracovať pri strate potrebnej podpory zo strany štátu na pokrývanie nevyhnutných životných nákladov, zvýšených z dôvodu zdravotného postihnutia.
Na Slovenska bola „dávková pasca“ v nadväznosti na zamestnanie občana so zdravotným postihnutím, na jeho snahu vlastnou prácou si zvyšovať príjem, zakomponovaná už do zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, prijatého ešte za vlády premiéra Mečiara. I keď bol tento zákon v r. 2008 nahradený novými právnymi normami, poskytovanie peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, na prekonávanie znevýhodnení, ktoré má občan s ťažkým zdravotným postihnutím v jednotlivých oblastiach života (mobilita, preprava, orientácia, seba obslužnosť, bežné denné výdavky v oblasti stravovania, obliekania, atď.) v porovnaní s občanom bez zdravotného postihnutia, je stále viazané na jeho príjem a príjem jeho rodiny. Najciteľnejšie je to v oblasti opakovaných dávok na zvýšené výdavky (na diétne stravovanie, na benzín, na prepravu, na obnovu ošatenia a bytového zariadenia, na starostlivosť o psa so špeciálnym výcvikom a i.), kde finančnú kompenzáciu je možné poskytnúť len v prípade, ak príjem občana s ťažkým zdravotným postihnutím nepresiahne výšku 3-násobku sumy životného minima (čo je hlboko pod priemerným príjmom zamestnaného občana !!!). Motivácia pracovať sa preto často stráca, nakoľko už minimálny príjem zo zárobkovej činnosti, spolu s invalidným dôchodkom vytvárajú sumárne príjem nad túto hranicu a občan stráca nárok na kompenzáciu zvýšených výdavkov, a to napriek, tomu, že ich naďalej reálne má. Možnosť posunúť sa vlastnou prácou, vlastným snažením do strednej vrstvy je prakticky pre väčšinu osôb so zdravotným postihnutím nedostupná.
Okrem tohto negatívneho dopadu v zákone sú zakomponované aj niektoré diskriminačné paragrafy a iné nedostatky a preto navrhujeme pri jeho novelizácii postupovať komplexnejšie a zo zákona odstrániť všetky nedostatky, o ktoré sa občania so zdravotným postihnutím už roky opakovane usilujú.
Máme pripravené konkrétne návrhy a pripomienky k zákonu, vypracované a opakovane ponúknuté vláde ešte v r. 2010, o ktorých si myslíme, že ich prijatie je nutné, pričom nemusia a zväčša nebudú mať výrazný ekonomický dopad na štátny rozpočet. Naopak, dobre pracovne zaradený, zdravotne postihnutý občan s vyšším príjmom, sa stáva konzumentom, platiteľom odvodov, priamych aj nepriamych daní a zvyčajne jeho zdravotný a psychický stav sa stabilizuje a nevyžaduje dodatočné náklady.
